Počas môjho života sa okruh mojich priateľov zmenil niekoľko krát. Niekedy musíme prejsť dlhú cestu, aby sme našli šťastný koniec. Petržalke som sa celý život vyhýbala. Nielen kvôli rečiam iných, ale aj pre jej vlastnú povesť a tiež aj preto, že som sa tam nikdy nevyznala, všetko  akoby bolo na jedno kopyto, sídlisko za sídliskom, panelák za panelákom. Tento projekt dal možnosť mojim blízkym zoznámiť ma s ich prirodzeným prostredím. Už od samého začiatku som vedela, že projekt sa bude volať 851. Prečo? Je to pre nich akýsi symbol prostredia v ktorom vyrastali, kde zažili najlepšie zážitky, navštevovali školy, či trávili čas s rodinou a voľný čas s kamošmi. Ten sídliskový sen. „851, BRÁŠKO”. Jednoduché pretvorenie poštového smerového čísla do symbolu života v Petržalke. Viacerí, tu žijúci ľudia sa rozhodli pre nich toto „posvätné” číslo dať si vytetovať, ako hrdosť na to, v akých podmienkach vyrastali, kde prežili svôj sídliskový sen, s čím všetkým sa tu stretli a čo sa tu naučili, aby mali na pamäti, prečo sú tým, kým sú.

Dokument, ktorý vznikol, je vytvorený analógovým fotografickým postupom. Vzniklo asi 300 fotiek, z ktorých užší výber v tomto dokumente približuje príbeh života mojich priateľov v Petržalke. Fotografie sprevádza sociálny výskum v podobe rozhovorov s mládežníkmi žijúcimi a vyrastajúcimi na „druhej strane” – v pre mňa strašidelných podmienkach, no pre nich sladký domov. Niečo, čo z nich vyformovalo osobnosti akými sú teraz, ten pravý pouličný lifestyle, chlapci zo sídliska s tými najdesivejšími príbehmi. Zároveň som im aspoň raz v živote chcela dať pocit, že nie sú obyčajní, že práve toto miesto z nich vytvorilo silné personality. Pocit, že sa o nich niekto zaujíma a nie sú len stratenými Petržalčanmi v dave. Dať im najavo, že aj oni sú veľkou súčasťou a subkultúrou mesta Bratislavy, no hlavne, že sú časťou môjho života.