Práca “adície bez kontextu” mapuje potrebu prirodzeného zahusťovania v meste súkromným sektorom ,ktorého reakciou je fenomén vertikálneho rastu skrz nadstavby. Upozorňuje na kvalitu a rôznorodosť aditívnych princípov v rôznych mierkach. Snaží sa poukázať na dodatočnú nepremyslenú individualitu. Tento fenomén zažil doposiaľ najväčší rozmach najmä za posledné tri dekády, hoci princíp, ako taký, sa uplatňuje už dlho. Vnímam, že jeho špecifikum je ako keby vytváranie precedentného stavu v jeho úzkom okolí. Rozoberá urbánne celky a rázne individualizuje jeho časti. Funguje vo viacerých mierkach, od adície masívnych terasových konštrukcií, cez bytové jednotky až po bytové celky. Mnohokrát prináša nové materiály a hmotové štruktúry do existujúcej stavby, čo pretvára celkový charakter. Tieto procesy vnímam ako pragmatické riešenia, často „vybártrované“ za nejaký benefit, bez dostatočnej percepcie kontextu riešeného celku.