Ako článok spoločnosti obývam mnohé konkrétne či abstraktné priestory. Vyskytujem sa všade, od priestorov môjho bytu, až po fiktívne priestory trápneho ticha po oplzlom vtipe štamgasta.

Aké obydlie však pre mňa vytvára môj mozog?

Zameriam sa na úzkosť. Je biotopom pre moje vedomie – podvedome ju vyhľadávam, lebo je to niečo, čo poznám. Som sa na ňu adaptovaná. Prináša mi akýsi zvláštny pocit komfortu. Tento utopický pocit sa dostaví vždy po zlom stave a je význačný neadekvátnym vnútorným pokojom až apatiou, ktorá vtedy pre mňa predstavuje vykúpenie. Myslím, že toto zrnko kľudu môj mozog vníma ako drobné bolestné za to, čo pred chvíľou predviedol.

Na tomto kontraste som postavila celú svoju prácu. Prvú fázu reprezentuje golier, ktorý sa tesne upína na krk, čím rovnako ako úzkostný záchvat znemožňuje dýchanie. Na vrchnej časti sú červené útvary, znázorňujúce tie najťaživejšie myšlienky. Tie sa však zakryjú s nástupom tienidla, ktoré nezakrýva len ťažkosti, ale zároveň obmedzuje aj videnie – zmenšuje rozhľad.

Aj keď je to na chvíľu príjemné, človek nemôže bez emócií a myšlienok žiť stále, apatia je utópia – v praxi neexistuje. Tienidlo si treba dať dole a zavesiť ho na lampu. Treba ho postupne otvárať a dovoľovať tak svetlu, aby zasvietilo na ťažkosti.