Čiarky ako vyrovnávací mechanizmus, stávajúci sa do istej miery symbolom a zároveň nositeľom stresových situácií. Spätne ma vracajú do udalostí, ktorých sú neustálou pripomienkou.

Prenesením na sklo, kde krehkosť materiálu prináša možnosť neúmyselného rozbitia, sa pomyselné upínanie na už prežité situácie, prenieslo do neuvedomovaného uchovávania skiel v pokojnom stave. Sklá, ktoré metaforicky zobrazujú dni – nepokreslené, priehľadné, bez zásahu, cez ktoré sa postupným pridávaním čiarok nedá vidieť úplne. Obraz je nejasný a zásah trvalý.

Kde sa krehkosť formy prelínala s krehkosťou obsahu, nachádzam balans a hľadám rovnováhu medzi uchovávaním a realitou.

/Stojac nad úlomkami skiel, držiac v rukách črepiny s fragmentami čiarok, dochádzam k osobnému vyrovnaniu./