VIAC NA WEBE : https://barakapustova.wixsite.com/cislo6

Vo svojej práci som sa zamerala na samotu a osamelosť vyvolanú momentálnou situáciou vo svete. Zásah do môjho “sveta”, fungovania. “Naučenie” sa fungovať v obmedzenom režime. Sme v tejto situácii spoločne a paradoxne, každý jeden z nás sám. Moja semestrálna práca sa menila a je stále v procese aj po jej odovzdaní. A bude v procese do vtedy, kým sa celá situácia neutrasie. Rozhodla som sa z fotografií, ktoré som za tento semester nafotila, spraviť samostatnú výstavu v paneláku na svojom poschodí, z čoho vyplýva aj názov “číslo 6”. Bývam na šiestom poschodí v jednom z petržalských panelákov, takže táto inštalácia sa konala v podstate na verejnom priestranstve a zároveň v súkromí. To že som si zorganizovala takúto udalosť má najväčší význam pre mňa ako osobu. Urobiť touto “výstavou” akúsi pomyselnú bodku za týmto všetkým… Tak ako som osamelo prežívala karanténu, tak som prežila túto výstavu. Chcem touto inštaláciou a týmto celým procesom ukázať, že ideme a fungujeme ďalej, a že sa to všetko postupne vráti do určitého bodu, kedy sa budeme môcť všetci stretnúť a spomínať na toto obdobie a povedať si, že sme to zvládli… Teda taká je aspoň moja predstava…

(EN)

The number 6
In my work I focused on the loneliness stirred up by the current situation in the world. The invasion to my world, the disruption of my perception of function. The need to learn how to function with the restrictions. We are all in this together, yet paradoxically we are all alone by ourselves. My semester work was changing and is still in motion even after it is submitted. It will be in motion until the whole crisis ends. I decided to make a separate exhibition of the photos I shot during this semester, in my apartment house on the storey where I live. That is why is its name is “The number 6”. I live on the sixth floor, in one of the apartment buildings in Petržalka, therefore this exhibition was public and private at the same time. However, the fact, that I made this event matters the most to me as a person. This exhibition signifies the end of this crisis to me. My experience during the exhibition was the same as my experience during the quarantine. Lonely. With the exhibition and with this whole process I want to show that we are moving forward, back into function and that all of this shall pass and return to a point when we all will meet and tell ourselves that we made it. That is, at least, how I see it.