Moje začiatky v Bratislave sú ťažké. Okrem pekných chvíľ, boli moje prvé týždne tu poznačené aj (zbytočnými) stresmi, trasúcimi sa rukami a vnútorným našepkávaním si, že všetko bude ok a som prehnane iracionálna a mám zhlboka dýchať. Potom to prešlo – začala som si zvykať na nové prostredie a asi aj tešiť. Avšak, čoskoro pandémia znova naplno udrela, moje pocity sa vrátili a ja sa ocitám v tomto začarovanom kruhu opäť…. Akurát trávim oveľa viac času na byte. 

Znovuobjavila som dielo My Bed od Tracey Emin, ktoré reprezentuje depresívnu fázu v jej živote, keď štyri dni ležala v posteli bez jedla a pitia, iba s alkoholom. Vtedy som sa rozhodla vyšívať svoje strachy na posteľné obliečky a urobiť tak „jemnejšiu“ interpretáciu jej diela. Preto som sa rozhodla použiť meditatívnu techniku výšivky a vizualizovať tak všetky svoje strachy na posteľných obliečkach, symbole komfortu, domova a intimity. Mnoho ľudí tvrdí, že úzkosti, strachy a depresie sú najhoršie len dovtedy, kým sa o ne s niekým nepodelíme, tak toto je asi pre mňa určitá forma terapie.