Dom:

človek pretvára dom, používa ho ako nástroj a stáva sa akýmsi režisérom ktorý pracuje s mierkou a uhlom pohľadu – režíruje priestor. Táto scénografická koncepcia rozkladá dom na objekty kulís a rekvizít. Vzájomným narušením mierky týchto objektov vzniká nová skúsenosť a vnímanie priestoru pre oko diváka. 

Ulica:

vychádzajúc z priestorov divadla, mierka sa vzťahuje na dej udalostí v priebehu času. Časová škála od minulosti, cez súčasnosť, až po budúcnosť sa v podobe ulice stáva nekonečným, neobmedzeným, neustále sa meniacim, prispôsobivým poľom, ktoré tvorí časopriestorový dej. Ulica naň reaguje, prispôsobuje sa a vytvára priestor na nové vzťahy. Vstupom a zhromaždením jedincov ako individuálnymi jednotkami v tomto priestore vzniká prienik v skupine ako podnet na ktorý ulica reaguje, mení sa.

Výstupom je tak konfrontácia minulosti, v podobe neusporiadaných stoličiek, súčasnosti, v podobe usporiadaných stoličiek, a budúcnosti skrytej za oponou.