Doma sa odohrával môj pracovný proces počas tohto semestra. Štúdium na vysokej škole sa začalo doma. Doma som trávila aj svoj voľný čas. Obidve časti sa prelínali a vznikala často absurdná fúzia. Prostredie,  v ktorom by som mohla naberať inšpiráciu sa obmedzilo na mne najznámejšie miesta v našom byte a okolí. Stále tí istí ľudia, rovnaké predmety a opakujúce sa činnosti. Prednášku môžem mať hoci aj v posteli, škoda, že sme ešte nevymysleli ako by sa tam dalo pohodlne rýpať lino. Aspoň ono ma prinúti vstať a ísť si sadnúť k stolu a pri tlačení sa zohrejem keď mi prestáva v tele prúdiť krv pretože strávim celé hodiny v jednej polohe. Domáce prostredie sa odzrkadlilo v mojej prvej hĺbkotlači, v grafických experimentoch aj vo (viac)farebných grafických listoch.

Mojimi námetmi boli práve činnosti a predmety, ktoré sú mi veľmi dobre známe. Pre psychiku to nie je nič nové avšak ich výtvarným spracovaním som sa snažila tieto aktivity a predmety tentokrát skúmať vizuálne. Snažila som sa vyskúšať rôzne spôsoby šrafovania, v rámci skúmania rukopisu. Väčšinou ide o celkom statické výjavy, tak statické ako sa mi toto celé obdobie zdalo. Nesnažila som sa v týchto situáciách hľadať niečo nadprirodzene bombastické. Jediným ozvláštnením môže byť celkový vzhľad, samotný dôsledok nedokonalých iluzívnych schopností a vizuálnych zaokrúhlení, práce s farbou a aplikácia „štýlu“. Výnimkou je náznak dynamiky,  deja v krátkom obrazovom príbehu, jednoduchom a pomalom, s náznakom primitívnej komickosti, ako zobúdzajúci sa človek.

Pour féliciter je technicky, farebne, aj obrazovo nadviazaním na vznikajúci cyklus takýchto „novoročných pozdravov“ (každý rok vzniká jedna časť.) Pri ich námetoch vychádzam zo skutočnosti ale len čiastočne, často náznakovo alebo metaforicky. Takýmto spôsobom si predstavujem, ako ešte to mohlo byť alebo ako to bude v nasledujúcom roku.