Prečo sa fotíme a čo vlastne dávame von? Ako chceme aby nás videli ostatní ľudia? Čo predchádza dokonalým uverejneným fotkám?

            V tejto semestrálnej práci som sa odrazila od záujmu o všeobecne rozšírený fenomén fotenia sa, ako aj od vlastnej potreby nahliadnuť na to ako ponímam seba cez obraz (a odraz) s otázkou, prečo túto oblasť vnímam tak problematicky. Za nosný prvok som si vybrala konkrétny nechcený moment- nepodarené/ neplánované selfie- fotografiu mňa, keď som pri nastavovaní časovača na notebooku nestihla odbehnúť a nastajlovať sa do želanej polohy a kamera ma zachytila práve vo chvíli vedomého plánovania urobiť si fotku, „usvedčilo“ ma samotné gesto a akt. Tak vznikol anonymný autoportrét osoby, o ktorej sa možno dozvedieť niečo viac vďaka prostrediu v ktorom sa nachádza (prvých 5 farebných kresieb). Vždy je tu prítomný externý pozorovateľ, sudca, oko spoločnosti, kamera, alebo oko autorky v podobe kresby autoportrétu, alebo vlastným životom si žijúceho odrazu v zrkadle. Ide o činitele, ktoré determinujú moje vytváranie si obrazu o sebe, formujú pohľad akým na seba nahliadam, alebo budem nahliadať doslova cez fotografiu, aj v prenesenom zmysle ako na osobnosť. Vzniká dialóg a napätie.

            Okrem kresieb s  témou (seba)hodnotenia vznikli aj diela venované čisto gestu snímania sa, vzťahu medzi obrazovkou a človekom vytvorené grafitovými ceruzkami a „pomôcka“, v ktorej zobrazením 1 situácie zachytenej zo 4 rôznych uhlov poukazujem na videnie samotné a rozmanité úrovne odrazu skutočnosti.

            Techniku kresby som zvolila na základe toho, že v porovnaní s veľkým množstvom fotografii, ktoré pri jednej príležitosti vznikajú, je kresba aktom výberu, selekciou pri ktorej mám možnosť na niečo upriamiť pozornosť alebo zobraziť aj to, čo (by) sa v skutočnosti nestalo. Tiež kvôli tomu, že sústredenie sa a čas strávený zhotovovaním realistického prepisu sú v kontraste voči jednoduchému ťuknutiu na displej pri selfie.