Ambíciou bakalárskej práce je odhaliť úprimnosť a skutočnú podobu architektúry zahalenej pod nánosom reklamy. Anarchia písma a farieb si svoje miesto dožaduje silou a bezcitne raní jej hodnotu. Prostredníctvom tejto témy reflektujem aj to, akí sme, pretože verejný priestor v sebe odráža spoločnosť a spätne na ňu vplýva. Ako modelový príklad vyberám budovy zo Zlatých Moraviec, ktoré majú svoje miesto v siluete mesta. Hromadím ich a mením ateliér na malé sídlisko. Pôsobenie slnka, dažďa či vetra akoby vdychovali život anorganickej architektúre. Tá sa zrazu zbavuje tesnej pokožky a odhaľuje to, čo je skryté pod jej povrchom. Nepracujem s alternatívou, v ktorej sa potenciál stavby snaží vyliahnuť spod nánosov nevkusu, ale staviam inštaláciu pomocou paradoxu. Kladiem ju do roviny, kedy nevieme čo bolo skôr – sliepka alebo vajce? Budova alebo reklama? Zo začiatku som tento chaos a vizuálny neporiadok v našom okolí nekompromisne vnímala ako niečo nepekné, povrchné a ignorantské, no časom tento pohľad na dôverne známe zvláštne splynul s nostalgiou.