Východiskovým bodom pri tvorbe objektu sa stala cesta do Ekvádoru, ktorú som absolvovala koncom leta 2021. Približne polovicu času som cestovala naprieč celou krajinou a zvyšnú časť pobytu som strávila na jednom mieste, v džungli, v Rezervácii Rio Bigal v Národnom parku Sumaco. Tento kontrast medzi krajinou tretieho sveta, mestskou džungľou a pobytom v pralese, v posledných zvyškoch Raja na Zemi, vo mne zanechal hlboké zážitky. Nikdy predtým som tak intenzívne nevnímala to, ako vlastnou existenciou dehonestujeme prírodu, ako zdroj všetkých našich životných potrieb zahlcujeme odpadom a vlastnými obydliami ničíme útočiská „ostatného“ živočíšstva. Priamo pred mojimi očami zelené vlny rastlinstva požierala hranatá šeď betónových stavieb a prírodu nahrádzali tony plastov, ktoré sa postupne stávali súčasťou krajiny.

Pri hľadaní tvaru a symbolu, skrz ktorý som chcela svoje dojmy sprostredkovať, som sa inšpirovala termitím hniezdom. Hniezdo ako samotný znak pre mňa symbolizuje zrod, život, útočisko či domov. Jemnou štylizáciou objektu do tvaru ľudského embrya metaforicky prepájam svet tohto hmyzu so svetom ľudským.

Termitie hniezda sa často vyskytovali v oblasti rezervácie. Nachádzali sa prichytené na kmeňoch a konároch stromov niekoľko metrov nad zemou. Fascinovali ma. Tieto drobné civilizácie svojou eusocialitou nápadne pripomínajú naše spoločenstvá. Budujú veľké a dômyselné stavby, majú vlastné spoločenské kasty a ako prvý začali vykonávať poľnohospodárstvo (pred 150 mil. rokov, ľudstvo cca 9 tis. pr. Kr.). Dokonca prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Na rozdiel od nás však žijú v symbióze s okolím. Termity svet neohrozujú, ale udržiavajú v ňom rovnováhu. O aký vzťah s okolím však ide v našom prípade? Ako naše hniezda, betónové bunky, pôsobia vo svete?

Na zhotovenie objektu som použila nerecyklovateľný a nerozložiteľný stavebný materiál. Žijúcu, organickú hmotu termitieho hniezda som tak nahradila hmotou mŕtvou a neplodnou. Chcela som tým poukázať na to, že kým z opustených termitích hniezd sa stáva organická kaša a živina pre rast ďalších organizmov, ľudské „hniezda“ – domovy a s nimi spojená spotreba sa naopak premieňa na kontaminujúcu zložku zemského povrchu.  Na rozdiel od nich sme nežiaducou hrčou, parazitom, ktorý sa stal hlavnou súčasťou sveta.