Stráca jedenie svoj spoločenský význam, keď nejeme spoločne? Situácia nás odkázala k digitálnym formátom, presahujúcim do pôvodných „rozbitých“ štruktúr, aby sa stali ich oporou. V práci som tento moment vyjadrila použitím technológie – softvéru na prípravu 3D tlače, kde program sám generuje podpory skenovaných črepov porcelánového riadu. Predmety tak nadobúdajú nový rozmer aj bez zásahu dizajnéra. Stolovanie sa pri zmene mierky mení na prechádzku post-apokalyptickým mestom, pomedzi architektúru, ktorá nás prevyšuje. Kompozícia sa tak stáva metaforou malých momentov, ale aj veľkej každodennosti.

Projekt je prezentovaný v štádiu rozpracovanosti a bude pokračovať v letnom semestri 2020/2021.