Často premýšľam nad tým, čo by bolo keby som nemala dieťa. Kde všade som už mohla byť, čo všetko som už mohla robiť. Ale takto som sa rozhodla a tak hrám s kartami, ktoré som si vybrala. Odísť pre mňa nieje cesta, hoci som ju pár krát zvažovala. Nie vždy som šťastná, nie vždy vládzem, nie vždy (takmer vôbec) môžem robiť to, čo chcem.

Kateřina Olivová vo svojej knihe Milk & Honey píše „Sdílení osobních zkušeností chápu jako příležitost  k podpore současných i budoucích rodičú v přesvědčení, že pracovat a tvořit s dětmi je možné, pokud si to rodiče přejí.“ Ďalší odstavec začína vetou „Mateřství má velký performativni potenciál“(2020, s. 10). Táto veta podporila moje dovtedajšie uvažovanie o živote s dieťaťom ako o materiále na umeleckú prácu, ktorý vznika absolútne prirodzene a organicky. Čo iné, ako jedna veľká performance je život (jedno) rodiča s dieťaťom, aby sa to dalo prežiť? Musí to byť sranda, inak by to bolo neznesiteľné. Zdanlivá banalita je tu absolútne určujúca pre smerovanie života oboch zúčastnených.

Situácie plné frustrácie navonok pôsobia často groteskne. Odosobnenie sa od nich a pohľad z vonku môžu liečiť pocit krivdy, pocit, že nikto si neváži ťažkú prácu rodiča, dokonca a hlavne ani samotný potomok.

Svojim videom sprostredkovávam osobnú skúsenosť, ilustrujem otázky, ktoré si kladiem každý deň zas a znova, často zároveň s výčitkami svedomia. Neponúkam jasnú odpoveď, ale možnosť na hľadanie vlastnej odpovede sám v sebe, sám za seba. Ani tá však nemusí byť konečná a nemenná.