Vytvoriť funkčný hmotný objekt (na tému autoportrét) som nemohol. Vedel som, že v tom nikdy nebudem vidieť seba.  Od začiatku ma mátali otázky nad touto témou (nado mnou), až som sa dostal do bodu kedy nič nemalo zmysel. Všetko sa zmenilo na odpad/nezmysel. Celkový život a jeho dôvody sa mi začali zunovať a vytratila sa chuť čokoľvek podniknúť. Stratený.

     Musel som opäť pochopiť dôvody a hlavne zmysel vlastného bytia, existencie. „Čo nie je odpadom?“, zamýšľal som sa. No otázka bola zle formulovaná. Mala znieť takto: „Čo mi nie je odpadom?“ Je to môj vlastný svet, naše vlastné svety, v ktorých sa nachádzajú naše najmilšie osoby, veci, spomienky,… Pochopil som, že toto je môj autoportrét. Je to odkaz! Odkaz, ktorý vám všetkým chcem ponúknuť. Pozvánka do môjho osobného sveta. Je to rozprávanie príbehu, ktorý sa začal od zadania tejto témy. V kresbičkách spoznáte moje emócie, môj strach, vieru, šialenstvo a všetko na čo som myslel počas kreslenia. Prenesenie kresieb na stenu bol len ďalší pokus o niečo nové. Fyzicky som sa nachádzal v mojom vlastnom svete. 

      Som človek, ktorý spadol na dno a snažil sa opäť postaviť späť. Som ten čo sa nechcel vzdať, aj keď to nedávalo zmysel. Budem hľadať a skúšať kým budem môcť a ku koncu budem vedieť, že to malo zmysel. Som to ja a našiel som sa.