Inštalácia je tvorená ako pamäťový záznam a ako sonda do ľudovej architektúry na Slovensku. Využívam tu silu daných materiálov ako vyjadrovací prostriedok. Prvotná idea vychádza z kúta Slovenska, kde mám rodové korene – tu sa inšpirujem stavbami z nepálenej hliny a dreva, tmelené hlinou zmiešanou so senom a plevom. Väčšina domov je schátraných a neobývaných, podliehajúcich prírodným vplyvom a rovnako tak aj času. To bol prvý impulz k práci s touto ideou. V rozpadnutých domoch, ktoré sa akoby divákovi otvorili, vidno prierez procesu stavby, prierez času. Je to akási sonda dnu – do domov, ktoré majú svoju pamäť a svoj príbeh. Takto vznikajú aj dané objekty v inštalácii. Vrstvením materiálov, ktoré sa používali v minulosti poukazujem na vývojovú pamäť architektúry. Následne poslednú vrstvu (v niekoľkých objektoch) pokladám železobetón, ako súčasný materiál v základoch domu. Odkrývaním vrstiev vytváram sondu a tým nahliadnutie do týchto pamäťových skriniek. Dostávam sa tak k názvu objektov a celkovej inštalácie ,,Pamäťové skrinky‘‘. V tomto názve vychádzam z čiernych skriniek, ktoré v sebe nesú a uchovávajú záznamy z minulosti.
Spomedzi ľudovej architektúry som vybrala niekoľko materiálov, s ktorými pracujem, konkrétne je to drevo, nepálená tehla, hlina zmiešaná so senom. Tieto materiály sú nosné, avšak ďalej som materiálovo experimentovala a formovala rôzne materiálové skúšky do reliéfnych podôb. Tu som využila byliny nazbierané na mieste, kde vznikla pôvodná idea na túto prácu – čistec, levanduľa, cintirija, lipkavec, plody hlohu a ďalšie. Taktiež som ako kontrastný materiál zvolila ovčiu vlnu, ktorá sa používala v niekdajšej dobe ako izolant domu. Ďalej som využila nakopanú hlinu či dubovú kôru. Tieto sypké materiály som zmiešala spolu s betónom a do vzniknutých reliéfov som vstúpila kresbou – jednoduchou líniou, bodom, šrafúrou.
Prvý vzniknutý objekt je zostavený ako priama materiálová sonda – prvú vrstvu tvorí železobetón, druhú vrstvu tvorí nepálená tehla tmelená hlinou so senom, tretiu vrstvu definuje drevo, ktoré je taktiež spevnené hlinou premiešanou s vodou a senom. Pri druhom objekte využívam experimentálne materiálové skúšky a vybočujem od klasickej technológie. Prvú vrstvu tvorí železobetón, ktorého povrch je kresebne značený dubovou kôrou – tu vychádzam z jedného z reliéfov, kde vznikol zaujímavý materiálový a farebný kontrast a preto som využila túto formu na spracovanie objektu. Druhú vrstvu tvorí drevo. Medzi týmito dvoma vrstvami je použitý ako izolačný materiál ovčia vlna merino.
Tretí objekt je zostavený prvou vrstvou z nepálenej tehly, vnútro tvorí železobetón premiešaný s bylinami, kde ako izolačný materiál medzi jednotlivými vrstvami je ovčia vlna. Z pamäťových skriniek ako objektov následne vychádzam z priestoru do plochy – skrz reliéfy až po kresbu. Kresbou a odtlačkami materiálov chcem zachytiť jednotlivé použité materiály v kompozičnom celku. Pri kresbe na ľanovom plátne používam prírodné farbivá – tinktúru z lastovičníka, kostihojovú tinktúru. Ďalej sa pri kresbe držím zväčša prírodného uhlíka a kriedy, prípadne využívam materiály použité v objektoch a reliéfoch – betón, hlina, železo (hrdza).
Cieľom tejto práce bolo poukázanie na pomalé miznutie ľudovej architektúry aj v nepovšimnutých obciach Slovenska, ich chátranie a následné zrovnanie so zemou. Vytváraním pamäťových skriniek sa snažím o poukázanie na túto problematiku a zároveň o vytvorenie pamäťového záznamu.