Paralelné vesmíry vlastného bytia. Žena/Matka/Študentka/Pacientka/Dcéra – prítomné v meniacom sa poradí. Menia sa aj priority – prítomnosť improvizácie vo všetkých verziách. Zviazaná spoločenskými konvenciami pretavenými do vlastných úzkostných myšlienok.

Pokus o akceptáciu a prijatie nedokonalosti – vlastnej aj celého sveta.

“-som dosť dobrá? som? som popri tom aspoň trochu dobrá matka?  ja nemôžem študovať!

-cvak- toto je dobré -cvak- bože veď celkom vieš fotiť, čo si akože robila celý čas až doteraz? Už je neskoro!!!si pacient!máš bordel!v bruchu v hlave, všade! ani matka niesi poriadna. nemáš partnera!-cvak-nepotrebujem partnera! viem sa o seba postarať aj sama -cvak- no nie nevieš, vkuse dačo… -cvak- slobodná matka? kto to vymyslel? je to oxymorón!!!deti sú okovy! -cvak- nikomu to nehovor že sa takto cítim -cvak- Á počkaj nestíhám, musím to a to a to a to a TO! a neurobím nič -cvak- dýchaj , sústreď sa, aha pozri -cvak- nechoď sem, nechaj ma samú -cvak- počkaj poď sem, chýbaš mi, JASOMTVOJAMAMA -cvak- nehovor mi mama, volaj ma radšej Greta, som slobodná – cvak- nechcem kričať. na nikoho -cvak- ani na seba vo vnútri.”

Proces vzniku týchto fotografií predstavoval moje osobné periférie – hraničné situácie mojej rozúrovňovanej existencie. Na jednej strane (slobodná) žena, túžiaca študovať a snažiaca sa zmeniť paradigmu svojho života, na strane druhej (slobodná) matka, túžiaca po spokojnosti a zdravom (mentálnom) vývine svojho dieťaťa. 

 Nepriaznivosť životnej situácie – osobnej (postavenie, pomoc a podpora slobodnej matky na Slovensku) , ale aj svetovej (pandémia Covid-19),  tancovali zamilovaný tanec na mojej nie 100% psychickej kondícii a ja som sa často pristihla pri nezmyselnom dialógu svojich dvoch JA, ktoré si navzájom, zákerne útočili na svoje slabé miesta. V celom tomto virvare situácií a myšlienok som sa aj vďaka zadaniu vrátila k svojej obľúbenej činnosti- upokojovaní sa fotením nájdených kompozícií, náhodných zátiší, ale aj momentov ktorých skrytý význam vnímam len ja- moje personálne univerzá. Personálne univerzá vznikajú, alebo sú vytvárané….niektoré sa objavili samé a len ich zachytávam, niektoré  sama vytváram, niektoré sú akoby medzi týmito dvoma postupmi. Práve v momente keď som sama na okraji vlastnej periférie, v hraničnej situácii… Spája ich výsledok – vytvorím situáciu – odfotím ju – upokojím sa, alebo si všimnem voľným okom neviditeľný mystický vzťah objektov – odfotím ho – upokojím sa… proces vytvárania tých situácií je akoby nadstavbou  toho prvého, kedy už vedome vytváram svoju vlastnú kompozíciu a viem, že celý proces ma upokojí. Keď sa na ne  pozerám spätne, mám pocit, že niektoré z nich vytváram podvedome a potom ich (znovu)nachádzam (vlastné oltáriky?)…všetky tieto “postupy práce” sú spôsobom akým sa dostávam z mojej osobnej periférie do svojho  stredu – a  tým spolu súvisia.  Tieto procesy prebiehajú na najfrekvetovanejších miestach môjho výskytu, v mojom ateliéri/príbytku v Banskej Štiavnici, v byte v Bratislave, kde mám prenajatú izbu a u mojich rodičov, kde mám trvalý pobyt, tiež v Banskej Štiavnci. Všade sa snažím vytvoriť priestor aj pre moju dcéru, aby som predsa mohla byť dokonalou matkou. Všade sa snažím vytvoriť prostredie pre svoju tvorbu, aby som mohla žiť umenie.

Slobodná.