Osobná spoveď, jej forma a priebeh je téma, o ktorej vo svojom vnútri uvažujem už dlhšie. Na základe vlastných skúseností, rozhovorov a zamyslení som sa dostala k otázke, čo je vlastne podstatou spovede. Je pri tomto intímnom akte, kedy človek otvára svoje vnútro často skoro cudziemu človeku, potrebná aj tretia osoba – kňaz? Ak áno, prečo sa spoveď s prítomnosťou kňaza niekedy stáva skôr negatívnym ako pozitívnym zážitkom? Prečo sa to deje a čo to hovorí o kvalite spovedi?

V tejto práci sa ako osoba rímskokatolíckeho vyznania, v ktorom sa spoveď vykonáva len prostredníctvom kňaza, snažím poukázať na podstatu spovede, ktorou je Boh, Jeho prítomnosť a odpustenie. Na tejto myšlienke som vytvorila inštaláciu, ktorá svojimi symbolmi demonštruje tento koncept. Kľakadlo ako symbol kajúcnosti, prázdna stolička znázorňujúca neprítomnosť kňaza a prázdnotu, ktorú aj napriek jeho fyzickej prítomnosti môže človek prežívať. Ďalším prvkom je zrkadlo, ktoré má dvojitý význam: svedomie človeka, ktoré odráža jeho vnútro a taktiež fakt, že v každom z nás je Boží obraz (Gn 1:27). Prítomnosť Boha všade okolo nás som zdôraznila aj umiestnením inštalácie do ticha prírody.

Taktiež som vytvorila video, ktoré zobrazuje priebeh spovede, avšak neprítomnosť kňaza a zmena úvodnej modlitby (vynechané oslovenie kňaza) aplikuje moju myšlienku dôležitosti Boha pri spovedi. Hriechy použité vo videu sú skutočné hriechy ľudí, ktorí mi ich boli ochotní v rámci tohto projektu poskytnúť. Spovedajúci na videu je môj otec. 

Na záver by som rada dodala, že táto práca nemá úmysel znevážiť kňazov a ich pôsobenie. Rozumiem, že spoveď je náročným aktom aj pre kňazov samotných. Mojim úmyslom je nastoliť túto problematiku, poukázať na ňu prostredníctvom umenia a priviesť ľudí k zamysleniu. Taktiež je dôležité spomenúť, že v protestantských cirkvách sa spoveď (alebo jej istá forma) vykonáva medzi Bohom a človekom. Tento koncept teda  nie je vo všeobecnosti nový, avšak v kontexte tradícií katolíckej cirkvi môže pôsobiť obohacujúco.