Osobnú perifériu interpretujem ako hraničný bod (alebo skôr súhrn bodov), vrámci ponímania, čo je možné, dotknuteľné, dosiahnuteľné, alebo inak povedané, “reálne” pre ľudskú bytosť. Verím, že hranice sú mentálnym konštruktom, ktorý udržujeme pri živote vďaka podvedomému programu v mysli, kde je uložené, čoho sme a čoho nie sme schopní, teda je postavený z našej viery. Keďže je možné zmeniť nastavenie mysle, vieru a spôsob čítania tejto reality, osobná periféria má potenciál flexibilného charakteru. Vo svojej práci sa zameriavam práve na možnosť dosiahnutia variability a dynamiky vrámci osobných periférií. 

Láskavým stykom s perifernými situáciami a ich prijatím vieme svoj okruh schopností zväčšovať, posúvať obzor možností. Keď navštevujeme hraničné okolnosti, pomaly sa naša limitácia posúva, zväčšuje sa okruh našej reality, a pritom my ostávame presne v centre diania, sprítomnení, sebavedomí. 

Veľa z týchto posunov sa však deje na úrovni subjektívneho zážitku a vnímania okolností, sú pre oko fotografa a pozorujúceho pozitivistu príliš abstraktné, neuchopiteľlné. Pri fotografií meditujúceho človeka nikdy plne nepojmeme, o čo ide a čo sa skutočne deje, pokiaľ nemáme osobné skúsenosti. 

Preto sa ústredným motívom tejto série stalo práve otužovanie a prekonávanie extrémnych teplôt. Táto téma sa nehrá s emóciami, zraneniami ani žiadnymi psychologickými spletencami. Je to niečo čisto telesné, vecné, ľahko dokázateľné. Krásne pri tom ilustruje silu mysle, silu nášho potenciálu posúvať perifériu a prepisovať vzorce. 

Vďaka extrémnemu športovcovi Wim Hofovi, ktorý vedcom dobrovoľne poslúžil ako subjekt pre dôkaz na nepopriteľne pozitívne účinky a pre vedu priam neuveriteľné závery ohľadom sily ľudskej mysle sa otužovanie stalo konvenčne uznávanou metódou. Najsilnejším bodom Hofovej filozofie však je, že to, čo dokáže on, môže dokázať úplne hocikto. Otužovanie je v jeho učení sprevádzané dychovými cvičeniami, ktoré okrem budovania imunity vyprázdnia a zrelaxujú myseľ, a tým pádom odvážlivcovi dovolia prežiť bezprostredne prítomný okamih. 

Fotím ľudí v mojom okolí, ktorí sa tieto techniky rozhodli integrovať do svojho každodenného života, alebo im ( resp. skôr sebe samým) minimálne dali šancu.