Prázdno

„Čo sa týka ľudí, na základe skúseností vieme, že vďaka prírodnej nevyhnutnosti vždy a všade uplatňujú všetku svoju moc. Duša podobne ako plyn má sklon zabrať celý priestor, ktorý má k dispozícii. Plyn, ktorý by sa stiahol a nechal by prázdny priestor by bol v rozpore so zákonmi entropie. Neuplatňovať všetku svoju moc, ktorou disponujeme, znamená zniesť prázdno. Je to v rozpore so všetkými prírodnými zákonmi: dokáže to jedine milosť. Milosť napĺňa, ale vstúpiť môže iba tam, kde je pre ňu prázdne miesto, a práve ona vytvára toto prázdno.“ Simone Weil z knihy Tiaž a milosť 

Mojej osobnej ceste za prázdnom predchádzala nevyhnutná túžba po zmene. Bolo to zapríčinené obdobím, na ktoré sa už dnes pozerám ako na perfektný príklad egocentrizmu prevráteného naruby. Zabúdal som na seba, aby som na seba nezabudol. Myslel som na druhých a na to čo pre nich tvorím tak veľmi, že som pri tom zabúdal na seba. Vždy mi bolo prednejšie, aby boli ľudia okolo mňa šťastní, než to aby som bol šťastný ja. Pokladal som to za správne. Žil som v predstave, že moje šťastie plynie z robenia šťastnými ostatných.

Na pocit, že nedostávam od druhých to čo si zaslúžim, napriek tomu že som pre ich dobro obetoval všetko čo som vedel, som si zvykol. Až keď som sa ocitol v bode, kedy som si uvedomoval, že ma toto snaženie sa o dobro nerobí šťastným vnútorne, začal som hľadať inú cestu. Začal som si intenzívnejšie všímať, že ľudia okolo mňa sa nemusia snažiť napĺňať nejaký ideál dobra alebo obzvlášť hodnotné ciele a aj tak sú šťastní. Spokojnejší a blaženejší ako ja, ktorý sa o to vedome neprestajne pokúšam. Nie je to tak, že by sa mi nedarilo tieto ideáli napĺňať, práve naopak. Problémom je, že mňa tieto veci prestali robiť šťastným. Postupne som si í začal pripúšťať myšlienku, že musí existovať aj iný spôsob ako byť naozaj šťastný. 

Stále som si potreboval potvrdzovať, že som dosť dobrý a tým má moja existencia zmysel. Mal som vytvorenú predstavu života ako pomyselných váh, kde na jednej strane som ja so všetkými schopnosťami a možnosťami, ktoré som dostal ako dar a na druhej strane to musím vyvažovať opätovaním tohto daru vedomím konaním dobra. Keď som si už konečne dokázal priznať, že ma napĺňanie tohto presvedčenia nedokáže urobiť štastným nech sa snžím sebeviac, trpel som. Začal som pre seba hľadať inú cestu. Pravdu si však hľadá každý vlastnú. Tomu, čo som sa naučil a snažím sa o to dnes, hovorím žiť bdelý život. Pochopil som, že skutočné šťastie sa nachádza v schopnosti žiť v dokonalosti prítomného okamihu. Bez ťaživej predstavy o tom kým som alebo o tom kým budem. 

Súznenie s týmto poznaním som našiel v myšlienkach filozofky Simone Weil.

„Zrieknuť sa všetkého čo nie je milosťou, a netúžiť po milosti. Či už sa hovorí o vykorenení túžby, odpútaní sa – túžbe po absolútnom dobre, vždy ide o to isté: vyprázdniť túžbu, vyprázdniť konečný účel od každého obsahu, túžiť naprázdno, túžiť bez toho, aby sme mali nejaké želanie. 

Odpútať našu túžbu od akýchkoľvek statkov a čakať. Skúsenosť dokazuje, že toto čakanie sa naplní. Vtedy sa dotkneme absolútneho dobra. 

Vo všetkom – nech je predmetom chcenia čokoľvek – chcieť naprázdno, chcieť prázdno. Oným dobrom, ktoré si nedokážeme nijako predstaviť, nijako ho definovať, je práve PRÁZDNO. 

Toto prázdno je však plnšie než akákoľvek plnosť.“

Emptiness

“ Experience shows us regards men that, by necessity of nature, every being invariably exercises all the power of which it is capable. Like gas, the soul tends to fill the entire space which is given it. A gas which contracted leaving a vacuum – this would be contrary to the law of entropy. 

Not to exercise all the power at one’s disposal is to endure the void. This is contrary to all the laws of nature. Grace alone can do it. 

Grace fills empty spaces, but it can only enter where there is a void to receive it, and it is grace itself which makes this void.” – Simone Weil from the book Gravity and Grace

My personal journey to emptiness was preceded by an inevitable desire for change. The reason for this desire leads to a period in my life, which I see today as a perfect example of egocentrism stood on Its head. I kept forgetting about my self, to not forget my self. I kept thinking about others and what I was doing for them so much, that I forgot to think about my self. The happiness of those around me was always more important to me, than my own. I thought it was right. I lived in a concept, that my happiness comes from making other people happy. 

I got used to the feeling of not receiving what I thought I deserved from others, even after sacrificing everything I could for their good. Only when I came to the realization that this striving for happiness does not make me happy inside, I started looking for a different way of leading my life. I began noticing that people around me who don’t necessarily strive to fulfill an ideal of good or have noble goals can still be happy, unlike me who consciously tries for it all the time. The problem was not that I kept failing to pursue those noble ideals, It was that they stopped making me happy. Gradually I started acknowledging that that there must be a different way to be truly happy. 

To be able to believe that my existence was not meaningless, I persistently needed to prove to myself that I am good enough. I lived in a concept of fictional scales, where on one side was me with all my abilities and opportunities perceived by me as a gift from life,  and on the other, something that needed to act as a counterweight to those gifts to keep balance – all the good I thought I consciously needed to give back. I suffered when I came to the realization, that no matter how hard I tried, pursuing this idea won’t make me happy, So I started looking for a new way for myself. What I have learned since then is what I call the way of awareness, or being aware. I learned that true happiness lies in the ability to live in the infinite perfection of the present moment, without the need to worry about who I was, who I am or who I will be. 

I have found harmony of these ideas with the work of the philosopher Simone Weil.

“The extinction of desire – or detachment – or amor fati – or desire for the absolute good – these all amount to the same : to empty desire, finality of all content, to desire in the void, to desire without any wishes.

To detach our desire from all good things and to wait. Experience proves that this waiting is satisfied. It is when we touch the absolute good.

Always, beyond the particular object whatever it may be, we have to fix our will on the void – to will the void. For the good which we can neither picture nor define is a void for us. But this void is fuller than all fullness.”