V bakalárskej práci s názvom Predprítomný čas autorka pracuje s médiom filmového záznamu ako procesu paralelného rozpomínania a zabúdania. Emócie chápe ako formu nadpamäti, uchovávateľa poznania silnejšieho ako pamäti samotnej. Pohyblivý záznam sa nesie v dynamike jednotlivých kapitol v repetitívnych slučkách s pomalým plynutím obrazov. Stráca sa minulé a prítomné, prevláda symbolická reč nad logickou príbehovosťou. Obrazy každodennosti sú spájané s poetickými scénami tak ako sa v texte mieša bežný dialóg s poéziou. Dichotomický ráz filmu je aj v emocionálnej stránke, zármutok je volne pretkávaný nádejou. Dá sa povedať, že Predprítomný čas napriek tomu, že jeho rámec tvoria kapitoly pomenované podľa jednotlivých ročných období je vytrhnutý z času, nikam nesmeruje a odnikiaľ nevedie predsa sa o ňom nedá hovoriť ako o nihilistickom náhľade. Je skôr krehkou spoveďou, nazeraním do duše.