V mojej semestrálnej práci som sa zaoberala predovšetkým mojím vnútrom a tým čo ma v posledných mesiacoch najviac trápi a ťaží na srdci. Keď už som si myslela, že som konečne slobodná a odpútaná od minulosti, znova sa to vrátilo. V myšlienkach sa vraciam o 11 rokov späť. Do čias kedy som bola len malé dievčatko no už vtedy som sa cítila ako dospelá žena. Cítila som strach, bolesť a krivdu. Spomienky na otca ma neopúšťajú ani dnes, ba naopak, prenasledujú ma až do snov. 

Pri mojom narodení otec nasadil na našej záhrade brezu. Tá sa do minulého leta ešte týčila vo vzduchu. Bola krásna priam vznešená. Bolo to gesto, ktoré pre mňa bolo jedinečné. No po breze ostali len polená. Kusy briez, ktorým neostávalo nič iné len prikúriť s nimi v krbe. Ich osud by spečatil plameň.

Breza symbolizujúca mňa ako dcéru, mladú dospievajúcu ženu a oheň, ktorý predstavuje zničenie zlých spomienok. Rituálne podpálenie všetkého zlého a toxického čo som zažila.

Vytváram performance, ktorá sa pre mňa stáva akousi očistou mysle. Pochopila som, že pred minulosťou sa nedá utekať, človek sa s ňou musí vysporiadať. Ja sa o to snažím vo videu, v ktorom sa pasujem s minulosťou, ktorú už nemožno zmeniť. No je pre mňa otázne či už nadobro…