Skins I live in

Koža a jej paradoxná neexistencia. Nahota a následná bolesť v dôsledku jej absencie. Identita a neschopnosť definovať seba samú. Aj o tom je diagnóza emočnej nestability. Pri zamýšľaní sa nad týmito dvoma pojmami som sa rozhodla zinscenovať si vlastný film. Každá fotografia je autentickou scénou, momenty dokopy vytvárajú celok.

Pri tvorbe autodeštruujem falošnú kožu, pracujem s rôznymi materiálmi, ktoré ju pripomínajú. Skrz sadrové masky sa konfrontujem sama so sebou, aby som ich následne zdeštruovala. Vo výsledku inštalujem proces hľadania tohto materiálu. Okrem 3D priestoru pracujem aj s plochou. Retušou sa pokúšam o deštrukciu fotografického obrazu, čím diváka vyzývam k bližšiemu pohľadu a zamysleniu sa nad zobrazeným.

Profesorka Marsha Linehan, ktorá vynašla typ terapie na liečbu spomínanej emočnej nestability napísala: „Ľudia s hraničnou poruchou osobnosti sú ako ľudia s popáleninami tretieho stupňa pokrývajúcimi deväťdesiat percent povrchu tela. Keďže im chýba emočná pokožka, stačí najmenší pohyb alebo dotyk, aby cítili mučivú bolesť.“

Možno práve preto je autoterapia východiskom z tejto bolesti. A možno mi práve táto bolesť umožňuje tvoriť.

Skins I live in / eng

Skin. Its paradoxical non-existence.
Nakedness. The pain that stems from the absence of skin.
Identity. An inability to define oneself.
This is the basis of the diagnosis called emotionally unstable personality
disorder. When thinking about the terms “skin” and “identity”, I decided to shoot my own photographic film. Every photography creates an authentic scene. When put together, the pieces create a story of its own.

While making this project, I worked with multiple materials that resemble skin and destructed them later on. I created plaster masks and tried to confront myself with them just to destruct them later on. When making
a final installation, I decided to show the process of searching for this material. Therefore, I worked both in 3D and 2D space. I used the retouch technique to destruct the photographic imagery in order to challenge the spectator to look closer and think about the portrayed images.

A professor Marsha Linehan, that created a therapeutic approach for treating the aforementioned emotional instability once wrote: “People with BPD are like people with third degree burns over 90% of their bodies. Lacking emotional skin, they feel agony at the slightest touch or movement.”

Maybe that is why I use autotherapy as a way out of this pain.
Maybe, I am able to create such art due to this pain.

Fotografie v plnom rozlíšení spolu so záznamom z inštalácie nájdete tu.