Koncom leta ma začali výraznejšie priťahovať sakrálne stavby. Po tom, ako som sa presťahoval do
Bratislavy, sa tu pre mňa stali takými záchytnými bodmi. Začal som sa k nim často prechádzať, fotiť si
ich a skicovať. Postupne som si začal uvedomovať, že ma na kostoloch konkrétnejšie priťahuje práve strecha (hlavne na dóme sv. Martina), ktorá býva na mnohých sakrálnych stavbách podobná. Tento typ strechy je používaný aj na bežných stavbách, kde som si ju všímal tiež, no na veľkej katedrále bola pre mňa táto obrovská farebná plocha výnimočnejšia. Je to také zvláštne a výrazné miesto stretu hmotného a nadpozemského. Najviac ma priťahovala práve farebnosť a atmosfére v jasné dni, kedy mi tvar a kombinácia farieb – žiarivo oranžovej strechy a belasej modrej oblohy v pozadí evokovali niečo veľmi čisté, pozitívne a nádejné.

Pracoval som aj so samotným tvarom strechy (viac v litografii) , ktorý som trochu zjemňoval a predstavoval som si, ako sa štíty strechy postupne zbrusujú a zaobľujú “tokom linky oblohy“/nejakým plynutím času.  Snažil som sa vnímať tento “obyčajný“ okamih v jeho čistote.

Moja práca s litografiou sa začala postupne uberať osobitejším smerom. Moc sa mi nedarilo do nej
preniesť tú krehkosť a farebnosť akvarelu a skôr sa v nej postupne prejavovala manuálnosť, frustrácia
a s výsledkami som o niečo menej stotožnený. Od lavírovanej litografie som sa dostal k vyškrabávaniu
šmirgľom (čo zbavilo počiatočné pokusy istej statickosti), kedy som až tak naliehavo vybrusoval na kameni tvar strechy, ktorý som postupne zaobľoval a zbrusoval jeho hrany.