Pýtam sa „kto si – čo si ?“, no je to ako hľadať ihlu v kope seba. V podstatách vlastných fragmentov lúštim akúsi rovnicu, škoda, že matematika nie je práve mojou silnou stránkou. Pre spoločnosť možno platí, že riešenie vlastnej identity je už otrepanou a častokrát nenaplnenou témou. V mojom živote je to čosi zvláštne neprebádané a zanedbané, tak som sa  chopila tejto výzvy.

Na rozdiel od pozorovania okolia, som začala viac pozorovať seba. Prepojenie tela a mysle, občas mám pocit, že sú to dvaja cudzinci, ktorí nevedia nájsť spoločnú reč. Je to kolotoč zvláštnych emócii, keď si nastavujem to tzv. zrkadlo a hľadím na tú osobu, ktorú sa snažím spoznať, ale neviem či sme si úplne padli do oka (s ľuďmi mi to veľmi nejde) …

Vzťah k sebe samému, ako človeku, vypovedá o tom kým sme, a ako si dokážeme ceniť našu ľudskú hodnotu.

Ja som niekde na začiatku tejto „spoznávačky“, v nejakej tej zvláštnej chaotickej fáze. No idem krôčik po krôčiku.

Kto hľadá vraj nájde, tak teda hlásim, že zatiaľ som sa nenašla, no beriem to ako dobrý začiatok.

A ozaj, mám ešte otázku, nie je náhodou cesta ten cieľ?