V tomto homocentrickom poňatí reality, je takmer nemožné si predstaviť svet ktorého nie sme
súčasťou. Svet, v ktorom ľudstvo nestojí na jeho vrchole a neukazuje prstom na vinníka,
neignoruje hranice medzi neobmedzenými špekuláciami a hmotnou realitou, kde sci-fi možno
považovať za opodstatnenú úvahu o blízkej budúcnosti, spoločne s divokým optimizmom
rýchleho pokroku.
Pomýlené ideologické presvedčenia a nihilistické túžby po konci ľudstva ma privádzajú k akejsi
primárnej podstate, k hľadaniu človeka v prírode a prírodu v ňom samotnom. Ocitám sa v
intímnom prostredí včiel ktoré skúmam a spoznávam očami dieťaťa.
Symbol včely ma dlhú historickú symboliku, no predovšetkým symbolizuje: pracovitosť,
organizovanosť, nevinnosť, pospolitosť a oddanosť. Medu boli prisudzované rôzne symboly,
najčastejšie očistné.
Vychádzam z materiality, ktorú nám poskytuje včelstvo a opieram sa o predmet Priestor a
materiál, kde prostredníctvom svojho “alchymistického” objavovania vstupujem do sveta
materiálov a jeho vlastností a schopností. Prestávam sa dívať na objekt ako na formu a vnímam
samotný objekt ako proces, ktorého interpretácia je podradená použitému materiálu a jeho
vlastnostiam, schopnostiam či jeho symbolike.
V tomto konkrétnom prípade vytváram objekt ruky prevedenej v medovom skle, ktoré sa pri
zahrievaní deformuje, ale nerozpúšťa. Využívam jeho efemérnosť, aby som mohla ukázať našu
nestálosť, pominuteľnosť a zároveň sa zamýšľam nad schopnosťou uchopiť a interpretovať našu
individuálnu, celoživotnú prácu. Tú vnímam analogicky, ale aj v kontrastne s včelím nektárom.
Nektár je pre včely otázkou prežitia, pre nás len materiálom, ktorý pretavujeme do
zanedbateľných produktov.
A je tu ešte gesto, ktoré ruka reprezentuje. Spočiatku som chcela urobiť neiečo gestické, ako je
aj podanie ruky. Toto gesto vzniklo pred stovkami rokov, ktoré boli plné vojen. Muži podaním si
ruky dávali najavo, že v nich nedržia zbrane. Toto gesto nájdete aj na stĺpe chrámu aténskej
Akropoly, ktorý znázorňuje Héru a Aténu, ako si podávajú ruky. Obe strany si takto v časoch
staroveku prejavovali vzájomný rešpekt, rovnocenné postavanie a predovšetkým to, že v rukách
nenesú zbraň a majú priateľské úmysly. V novoveku tento symbol začal symbolizovať vzájomnú
dôveru či vernosť. No v tomto prípade ide o čosi viac než o podanie ruky, niečo telesnejšie a
bezbrannejšie.