Reminiscencia, ktorá utiekla a vrátila sa späť v momente, kedy som pri tvorbe v Rožňave uvidel nezameniteľnú stopu trávy na textílií. Zeleň vrytá do vláknitých medzier. Hneď som si spomenul.

Zelené kolená zdobili nie jedného 6 ročného prváka na mojej základke. Hrávali sme sa vonku a inak to nešlo. Pád, šmyk ale i bezstarostné váľanie, boli sme deti a našim jediným problémom, ale i záchranou boli dospeláci. Moja mama to neznášala, jej dieťa nebude chodiť špinavé! Veď, čo by povedali ľudia, že sa nestará ? Nemajú doma práčku ? Pravda bola taká, že sme mali, ale mama ich najprv preprala v rukách vo vani, aby to lepšie zišlo. Vždy na mňa extrémne nakričala aby som si dával pozor a ja som si dával. Žiaľ dávanie si pozor v detstve nefunguje a tento incident sa opakoval. V jeden deň sa mi to stalo znovu, cítil som sa previnilo a po príchode domov som to so strachom oznámil mame. Mala asi zlý deň, začala nadávať a kričať. Nohavice mi hodila do vane s vodou a zamkla ma. Z kúpeľni ma nechcela pustiť, kým ich nevyperiem. Nevedel som ako sa perie, keď som ju požiadal o pomoc povedala, že sa musím naučiť sám. Tak som plakal. Po hodine sĺz stekajúcich, už do chladnej vody, som to začal skúšať až kým som ich nevypral.

Svojimi slzami som vypral nohavice.

Reagujem na to ako spoločenské normy, ku ktorým sa staviam kriticky, ovplyvňujú formu výchovy skrz osobný zážitok. Normalizujem špinavé kolená, ako aj škvrny na oblečení. Považujem ich za vedľajší jav zábavy a bádania, tak typického v období detstva.