„Nerada silím veci. Ani fotku. Vždy fotím to, čo sa okolo mňa deje. Najčastejšie ľudí. Začala som teda fotiť naše nedeľné obedy. Oproti mojej predošlej práci, Utopia, mi prišlo zaujímavé, ako rýchlo nahradil nejaký rituál spojený s jedlom, spoločné priestory na Košickej v Cvernovke. Tento zvláštny squaterský kult priateľstva dokumentujem cez dva roky. Je to asi divné, aspoň pre mňa, no tentokrát ma pri fotení často premáhal pocit, že naše spoločné chvíle znásilňujem neustále s foťákom v ruke. Vždy som inklinovala k tomu, aby som fotila prirodzene bez akýchkoľvek slov a inscenovania človeka alebo priestoru. Tak som to robila aj teraz, no s tým rozdielom, že som si začala klásť otázku, či nerobím z mojich najbližších kamarátov nejaké podivné objekty mojich semestrálok.“

Autorský text sprevádzajú moje fotografie, kde reflektujem môj vzťah k tejto téme za posledný polrok. Uvažujem nad mojou rolou fotografa v komunite a takisto nad mojim vzťahom k dokumentárnej fotografii.